Originálne vtipné krimi

„Keď stojíte pred dverami a čakáte, stojte pred dverami a čakajte. 
Keď sa hádate s manželkou, hádajte sa s manželkou. 
To je sústredenie. 
Keď stojíte pred dverami, čaká​te a krátite si čas tým, že sa hádate s manželkou, to nie je sústredenie. 
To je len blbosť.“ 

Joschka Breitner: Predbiehame pomaly – 
kurz sústredenia pre manažérov   

Na úvod by som rád zdôraznil, že nie som nijaký násilník. Naopak, nikdy v živote som sa s nikým nepobil. Veď aj prvú vraždu som spáchal až po štyridsiatke. Keď to porovnám s kolegami na súčasnom pôsobisku, bolo to pomerne neskoro. Dobre, pripúšťam, že potom to už šlo jedna radosť – neprešiel ani týždeň a mal som na rováši pol tucta mŕtvol. 
   Asi to znie dosť škaredo, lenže ja som vždy konal s najlepším úmyslom. Logicky to vyplynulo z toho, že som sa učil sústreďovať. Musel som všetko zmeniť, aby som našiel rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. 
   Prvá skúsenosť so sústreďovaním bola pre mňa totálne stresujúca. Moja žena Katarína ma nútila uvoľniť sa. 
   Bola presvedčená, že zle znášam stres, som nespoľahlivý, mám nevyjasnený rebríček hodnôt. Tvrdila, že ak má naše manželstvo ešte dostať šancu, musím sa na to sústrediť. 
   Jedného dňa vyhlásila, že chce znova vidieť toho vyrovnaného, ambiciózneho mladého muža s  hlavou  plnou ideálov, do ktorého sa zaľúbila pred desiatimi rokmi. Keby som sa ja čo len náznakom zmienil o tom, že chcem znova vidieť to telo, do ktorého som sa zaľúbil pred desiatimi  rokmi,  bol  by  medzi  nami  definitívne a celkom oprávnene koniec. Na tele ženy, celkom prirodzene, čas zanechá stopy. A na duši muža nemôže? Veď ani moja žena sa so svojím telom neponáhľala k plastickému chirurgovi, zato ja so svojou dušou som sa mal prihlásiť na kurz sústredenia. 
   V tom období som sústredenie vnímal ako súčasť otrepaných ezoterických blábolov, ktoré z času na čas niekto vytiahne a pod nejakým novým názvom ich predostrie ako novinku. Sústredenie bolo pre mňa niečo ako autogénny tréning, pri ktorom si človek nemusí ľahnúť. Alebo ako joga, no nemusí sa pri nej cvičiť. Meditácia bez sedenia v jogínskej pozícii. Magazín pre manažérov, ktorý mi jedného dňa manželka demonštratívne predložila k raňajkám, zasa hlásal, že „sústrediť sa znamená bez predsudkov a s láskou vnímať prítomný okamih“. Nič mi to nehovorilo, bolo mi to úplne cudzie – presne ako piesok na pláži, z ktorého ľudia z nejakého nepochopiteľného dôvodu stavajú tie smiešne hrady. 
Keby šlo len o nás dvoch so ženou, možno by som sa na ten kurz ani nedal. Ktovie. Lenže máme dcérku Emily a pre tú by som bol ochotný ísť aj na kraj sveta, keby bola šanca, že tam ako rodina budeme oveľa šťastnejší. 
   A tak som si na jeden štvrtkový večer v januári dohodol schôdzku u kouča sústredenia. Keď som zazvonil pri ťažkých dverách do jeho „ordinácie“, kde sme okrem iného mali pokecať, ako si viem zadeliť čas, meškal som už dvadsaťpäť minút. 
   Kouč mal priestory na prízemí prepychovo zrenovovanej historickej budovy v lepšej štvrti nášho mesta. Na jeho reklamu som natrafil vo wellnesse istého päťhviezdičkového hotela. Cenník som si našiel na internete. Ak je schopný zinkasovať taký balík za to, že človeka naučí brať život hravejšie, azda len bude schopný povzniesť sa nad jeden neskorý príchod. Veď ho má zaplatený, no nie? Tak som si myslel. Lenže na moje zvonenie nik nereagoval. 
   Až do chvíle, kým mi ten relaxačný guru odmietol otvoriť, som bol celkom pokojný, lebo na meškanie som mal vážny dôvod. Som advokát, venujem sa trestnému právu – podvečer som ešte mal na súde pojednávanie o vzatí do väzby. Zamestnanec môjho hlavného mandanta Dragana Sergowicza si totiž popoludní v klenotníctve vyberal snubný prsteň. Akurát namiesto plnej peňaženky mal pri sebe nabitý revolver. Keď sa mu ponúkané šperky nepáčili, majiteľa klenotníctva tresol hlavňou po hlave. Lenže ten medzitým tajne spustil alarm, takže keď na miesto dorazili kukláči, klenotník ležal na zemi a chlap  stojaci  nad ním pri pohľade na namierené  samopaly  ani  nekládol odpor. Zbalili ho, previezli na policajné  prezídium a obratom informovali mňa i službukonajúceho sudcu. 
   Kedysi, ako študent práva, som bol plný ideálov, stopercentne som schvaľoval, že taký hajzel si až do vytýčenia pojednávania posedí vo vyšetrovacej väzbe a potom na pár rokov skončí za mrežami. 
   Dnes, ako trestnému obhajcovi, ktorý má bohaté skúsenosti s takými hajzlami, mi stačili dve hodinky a ten debil bol vonku. 
   Na tréning sústredenia som teda nemeškal len tak. Meškal som, lebo sa mi darí. A keby ten relaxačný cvok teraz nerobil také drahoty a pustil ma dnu, vysvetlil by som mu, prečo sa mi tak darí. 
   Ten mladík so sklonom  k  ozbrojenému  nakupovaniu mal dvadsaťpäť rokov a stále býval u rodičov. Zatiaľ nemal záznam za ozbrojené trestné činy, len za drogy. V jeho prípade nehrozilo, že ujde, že bude pokračovať v trestnej činnosti, ani že bude ovplyvňovať  svedkov. Mal silne vyvinutú tradičnú predstavu o rodine i o manželstve, veď preto šiel do klenotníctva – odcudzením prsteňa chcel vyjadriť odhodlanie vstúpiť do manželského zväzku. 
   Iste, klenotník v nemocnici a zasahujúci policajti asi ťažko pochopia, že taký človek, taký násilník, sa ešte v ten večer bude vyvaľovať doma na gauči a robiť si srandu zo štátu. Veď aj moja vlastná žena má občas o mojej práci pochybnosti. Lenže mojou úlohou nie je vysvetľovať ľuďom, ako funguje náš právny systém, mojou úlohou je tento systém v súlade so zákonom využiť. Zarábam si tým, že pomáham zlým ľuďom. Bodka. Ide mi to dokonale. Som vynikajúci obhajca a pracujem pre renomovanú advokátsku kanceláriu. V meste má najlepšiu povesť. Klientom musím byť k dispozícii dvadsaťštyri hodín sedem dní v týždni. 
   Jasné, že je to stresujúce. Nie vždy sa to dá zosúladiť s rodinným životom. Veď preto teraz stojím pred dverami toho psychológa. A psychológ neotvára... Pocítil som, ako mi tuhne šija. 
   Lenže mne ten stres aj niečo prináša –  služobné auto, obleky na mieru, drahé hodinky. Kedysi ma symboly spoločenského postavenia  nevzrušovali.  Lenže keď ako advokát zastupujete organizovaný zločin, bez statusových symbolov sa  nezaobídete.  Minimálne zato, že advokát je statusovým symbolom svojho mandanta. 
   Dostal som obrovskú kanceláriu, dizajnový písací stôl a päťciferný mesačný plat pre rodinu – pre moju úžasnú dcéru, moju fantastickú manželku a pre mňa. 
Samozrejme, že štvorciferná suma padne na splátku za dom. Žije v ňom úžasné dieťa, ktoré pre pracovné nasadenie sotva vídam, a jeho fantastická matka, s ktorou sa pohádam vždy, keď ju vidím. Som podráždený, že s manželkou sa nemôžem zhovárať o svojej práci, lebo ju neznáša, a ona je zas podráždená, že sa musí celý deň starať o dieťa, hoci by sa chcela vrátiť k svojmu serióznemu zamestnaniu – pred narodením Emily bola vedúcou oddelenia v poisťovni. Ak je láska medzi dvoma ľuďmi nežná kvetina, tak my sme tú našu pri presádzaní do veľkého rodinného kvetináča asi trocha zanedbali. Aby som to zhrnul, žijeme si ako väčšina úspešných mladých rodín – nahovno. 
   Mám si osvojiť, ako nastoliť rovnováhu medzi prácou a rodinou, a keďže z nás dvoch som ja ten, čo má aj prácu, aj rodinu, moja žena sa teda sústredí na mňa. Poslala ma k psychológovi, ale ten neotvára. Debil. Šija mi stuhla už úplne, pri každom pohybe mi v nej zaprašťalo. 
   Znova som zazvonil. Ťažké drevené dvere boli čerstvo nalakované, prezrádzala to ich vôňa. 
   Konečne sa otvorili. Stál v nich ten chlapík – akoby len čakal na to, že znova zazvoním. Bol trocha starší než ja, mohol mať okolo päťdesiat. 
   „Mali ste prísť o dvadsať nula nula,“ zvrtol sa na opätku a vzďaľoval sa po tmavej chodbe. 
   Nasledoval som ho do stroho zariadenej pracovne s podstropným osvetlením.
Chlapík pôsobil asketicky. Na šľachovitom tele nemal ani gram tuku. Takýmto týpkom by čokoládová torta nezamávala, ani keby si ju šľahol rovno do žily. Zovňajšok pestovaný – sprané džínsy, jednoduchá biela košeľa, hrubý pletený sveter, na bosých nohách papuče. Nijaké hodinky, nijaké šperky. 
   Kontrast medzi nami ani nemohol byť väčší. Ja som mal oblečený tmavomodrý oblek, bielu košeľu s manžetovými gombíkmi, modro-striebornú kravatu s diamantovou ihlicou, na zápästí breitlingy, na prste obrúčku, čierne ponožky a topánky na šnúrky. 
   Mal som na sebe viac kusov odevu, než bolo nábytku v jeho pracovni. Dve kreslá, stôl. Regál s knihami, stolík s nápojmi. 
   „Hej, tak sorry. Trčal som v zápche.“ Mal som sto chutí zvrtnúť sa a odísť, veď ani nepozdravil. Keby som bol zvedavý na výčitky, mohol som ísť rovno domov, manželka by ma nimi zahrnula aj zadarmo. Lenže tá by okrem výčitiek urobila taký vietor, že by som si musel zaplatiť najmenej ďalšie dva kurzy. 
   „Musel som ísť neplánovane na súd. Ozbrojené prepadnutie s ublížením na zdraví. Nemohol som len tak...“ Čo toľko táram? On je tu predsa doma. Mal by mi aspoň ponúknuť stoličku, nie? Alebo by mohol niečo povedať. Lenže ten týpek sa na mňa len uprene díval. Taký pohľad máva Emily, keď sa v lese zadíva na zaujímavého chrobáka. Lenže kým chrobák je pri pohľade na príslušníka iného druhu paralyzovaný od strachu, u mňa sa reflexne spúšťa táranie. 
   „Mohli by sme to trocha urýchliť... za jedny prachy,“ pokúsil som sa napraviť spackaný úvod. „Cesta sa neskráti len zato, že ju prebehneme,“ znela odpoveď.
Sekretárky v našej firme majú kávové šálky s takými citátmi. Lenže tento tu mi kávu ani neponúkol. Celé zle. 
   „Posaďte sa. Nedáte si čaj?“ 
   No konečne. Sadol som si do kresla. Vyzeralo, akoby dostalo cenu za nábytkový dizajn koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia – chrómovaná rúra potiahnutá hrubým hnedým menčestrom. No na počudovanie bolo celkom pohodlné. 
   „Nemali by ste espreso?“ 
   „Môže byť zelený?“ 
   Ignoroval moju požiadavku a hneď mi aj nalial zelený čaj zo sklenej kanvice. Povlak na skle nasvedčoval, že ju používajú roky. 
   „Nech sa páči. Je vlažný.“ 
   „Nuž, úprimne povediac, ani neviem, či som tu správne...“ ozval som sa. 
   Kŕčovito som zvieral šálku. Dúfal som, že ma preruší, no on len mlčal. Nedopovedaná veta ostala visieť v priestore. A tam sa stretla s pohľadom kouča. Keď už bolo jasné, že nebudem pokračovať, odpil si z čaju. 
   „Poznám vás tridsať minút, ale som presvedčený, že by ste sa u mňa mohli mnohému naučiť.“ 
   „Nemôžete ma poznať tridsať minút, veď som u vás sotva tri minúty,“ ostrovtipne som poznamenal. 
   Kouč s nemalou provokatívnou blahosklonnosťou odvetil: „Ale už ste tu mohli tridsať minút byť. Prvých dvadsaťpäť minút ste zjavne strávili inak. Potom ste tri minúty prešľapovali pred dverami a uvažovali, či máte zazvoniť aj druhý raz. Je to tak?“ 
   „Ehm...“ 
   „A keď ste sa konečne odhodlali zazvoniť, za tri minúty som sa o vás dozvedel, že termíny, ktoré sa výnimočne týkajú len vás, nepovažujete za záväzné, že vaše priority zásadne určujú vonkajšie okolnosti, že ste presvedčený, že sa musíte ospravedlňovať pred úplne cudzím človekom, že nedokážete mlčať, že nie ste schopný intuitívne reagovať na situáciu, ktorá sa vymyká zaužívaným normám, že ste v totálnom zajatí zvyku. Ako sa cítite?“ 
   Uf, trafil klinec po hlavičke. 
   „Ak mi teraz ešte poviete, že presne preto so mnou odmietate mať sex, budem sa cítiť ako doma,“ vyhŕkol som. 
   Skoro mu zabehol zelený čaj, rozkašľal sa, no napokon sa schuti rozosmial. 
Keď sa upokojil, podal mi ruku. „Joschka Breitner, vitajte u mňa.“ Ľady sa prelomili. 
   „Tak prečo ste prišli?“ spýtal sa. Zamyslel som sa. 
   Napadlo mi asi tisíc dôvodov, ale vzápätí som si uvedomil, že ani jeden nie je ten pravý. Pred psychológom by hádam človek mohol byť otvorený. A to, ako sa pán Breitner rozosmial, vo mne vzbudilo sympatie. Lenže ja ešte nie som pripravený sa len tak mirnix-dirnix zdôverovať s intímnymi detailmi zo života. Všimol si moje vnútorné rozpaky. 
   „Povedzte mi päť vecí, ktoré súvisia s tým, že ste teraz tu.“ 
   Zhlboka som sa nadýchol. A potom som spustil. 
   „Deň má primálo hodín, neviem vypnúť, som precitlivený, vystresovaný, manželka ma denervuje, dieťa sotva vidím a chýba mi. A keď si naň nakoniec nájdem čas, v duchu som niekde inde. Manželka si neváži moju prácu, moja práca si neváži mňa...“ 
   „Neviete rátať?“ 
   „Prosím?“ 
   „Deväť z týchto piatich vecí sú typické symptómy preťaženosti. Skúste opísať nejakú situáciu, v ktorej ste sa tak cítili.“ 
   Nad tým som nemusel vôbec dlho rozmýšľať. Naposledy som sa cítil preťažený, keď som postával pred jeho dverami. A rozpovedal som mu, aké myšlienky mi vírili hlavou. 
   Breitner prikyvoval. „Ako vravím, nesmierne by vám prospelo, keby ste sa dokázali sústrediť.“ 
   „Fajn, tak poďme na to.“ 
   „Máte vôbec predstavu, čo je sústredenie?“ 
   „Nie, ale vy mi to iste za pár hodín vysvetlíte. Za tie prachy...“ 
   „Kým ste stáli pred dverami, prišli ste na to aj sám, a zadarmo,“ zmierlivo odvetil. 
   „Myslím, že teraz som trocha mimo...“ 
   „A presne o to ide. Asi tri minúty ste stáli pred dverami a uvažovali ste, či máte zazvoniť druhý raz. Koľko z tých stoosemdesiatich sekúnd ste boli v myšlienkach mimo?“ 
   „Pravdupovediac, asi stosedemdesiat.“ 
   „A kde ste boli?“ „V klenotníctve, na policajnom prezídiu, v kancelárii, u mandanta, s dcérou, hádal som sa s manželkou.“ 
   „Takže ste sa počas troch minút v duchu nachádzali na šiestich miestach. A vnímali ste emócie, ktoré vo vás tie miesta vyvolali. Pomohlo vám to?“ 
   „Nie, ja...“ 
   „A prečo ste to teda robili?“ spýtal sa s nefalšovaným záujmom. 
   „Len tak, nejako sa to prihodilo.“ 
   Keby toto na súde povedal môj mandant, okamžite by som mu zakázal ďalej sa vyjadrovať. 
   „Sústredenie prosto znamená, že sa vám to neprihodí.“ 
   „Aha. A mohli by ste mi to vysvetliť presnejšie?“ 
   „Je to prosté. Keď stojíte pred dverami, stojte pred dverami. Keď sa hádate so ženou, hádajte sa so ženou. Ak čakanie pred dverami využijete na to, aby ste sa v duchu hádali so ženou, znamená to, že ste nesústredený.“ 
   „A ako by to vyzeralo, keby som čakal sústredene?“ 
   „Normálne by ste stáli. Tri minúty by ste nerobili nič. Zrazu by ste zistili, že sa svet nezrúti, ak budete len tak stáť. Naopak, ak raz sekundu nebudete niečo hodnotiť, nebudete mať negatívnu pachuť. Budete veci vnímať prirodzene, také ako sú. Svoj dych, vôňu čerstvo natretého dreva, vietor vo vlasoch. Samého seba. A keď sám seba prijmete vľúdne, po troch minútach z vás stres zaručene opadne.“ 
   „Takže by som vlastne ani nebol musel druhýkrát zazvoniť?“ 
   „Vôbec ste nemuseli zazvoniť. Celkom by stačilo, keby ste sa len tak bez akéhokoľvek zámeru postavili pred dvere.“ 
   Zrazu som mal pocit, že sa mi to celkom pozdáva. 
   Napätie v šiji povolilo. 
   To som ešte netušil, že pán Breitner mi vzápätí vnukne návod na prvú vraždu.