Famózna detektívka, akú ste ešte nečítali. Kombinácia
čiernej komédie, napätia a mafiánov... a samozrejme, trochu náhodná,
no dokonalá vražda. Ale žiadne strachy, obeťou je „len“ arogantný mafián, takže
jeho vrahovi, advokátovi Björnovi, budete fandiť... a pri tom sa budete
baviť a uchechtávať. Aj pri vraždení je totiž dôležité dodržiavať zásady
mentálneho koučingu.
Björn Diemel si ako trestný obhajca žije na vysokej nohe.
Päťciferný mesačný plat, obrovská kancelária, služobné auto, obleky na mieru...
Byť diablovým advokátom má svoje výhody. Cena za ne však zvyčajne býva vysoká,
pre Björna to znamená rozpadávajúce sa manželstvo a dcéru Emily, ktorú takmer
nevída. Manželka mu dá ultimátum – buď začne navštevovať kurz sústredenia, aby
zmenil svoj život k lepšiemu a našiel rovnováhu medzi prácou a rodinou, alebo
môže mrznúť pri vyhasnutom rodinnom kozube.
Björnova počiatočná skepsa sa vyparí, len čo zistí, že
zásady kurzu Predbiehame pomaly dokáže elegantne aplikovať na svoj hektický
život. No oddeliť prácu od voľného času nie je vždy jednoduché, obzvlášť ak je
jeho klientom prchký mafián Dragan. Udržať veci v rovnováhe si preto vyžaduje
poriadnu dávku sústredenia. Najmä keď sa prihodí malá „nehoda“, ktorá dokonale
zharmonizovanému Björnovi od základov zmení život. Ako prežiť vo svete, kde
ľuďom v autách vybuchujú granáty a svedkovia záhadne miznú? Jednoducho.
Dôležité je sústrediť sa na jednotlivé úlohy. Riešiť ich postupne, jednu po druhej.
Vtedy je úspech zaručený. To hovorí aj mentálny kouč.
Kto by len tušil, aké nástrahy číhajú v mentálnom koučingu.
Z nemeckého originálu Achtsam Morden (Wilhelm Heyne
Verlag, München,2019) preložila Zuzana Guldanová.
ČITATEĽSKÁ UKÁŽKA
ČITATEĽSKÁ UKÁŽKA
„Keď stojíte pred dverami a
čakáte, stojte pred dverami a čakajte.
Keď sa hádate s manželkou, hádajte
sa s manželkou.
To je sústredenie.
Keď stojíte pred dverami, čakáte a
krátite si čas tým, že sa hádate s manželkou, to nie je sústredenie.
To je len blbosť.“
Joschka Breitner: Predbiehame
pomaly –
kurz sústredenia pre manažérov
Na úvod by som rád zdôraznil, že
nie som nijaký násilník. Naopak, nikdy v živote som sa s nikým nepobil. Veď aj
prvú vraždu som spáchal až po štyridsiatke. Keď to porovnám s kolegami na
súčasnom pôsobisku, bolo to pomerne neskoro. Dobre, pripúšťam, že potom to už
šlo jedna radosť – neprešiel ani týždeň a mal som na rováši pol tucta mŕtvol.
Asi to znie dosť škaredo, lenže ja
som vždy konal s najlepším úmyslom. Logicky to vyplynulo z toho, že som sa učil
sústreďovať. Musel som všetko zmeniť, aby som našiel rovnováhu medzi pracovným
a súkromným životom.
Prvá skúsenosť so sústreďovaním
bola pre mňa totálne stresujúca. Moja žena Katarína ma nútila uvoľniť sa.
Bola presvedčená, že zle znášam
stres, som nespoľahlivý, mám nevyjasnený rebríček hodnôt. Tvrdila, že ak má
naše manželstvo ešte dostať šancu, musím sa na to sústrediť.
Jedného dňa vyhlásila, že chce
znova vidieť toho vyrovnaného, ambiciózneho mladého muža s hlavou
plnou ideálov, do ktorého sa zaľúbila pred desiatimi rokmi. Keby som sa ja čo
len náznakom zmienil o tom, že chcem znova vidieť to telo, do ktorého som sa
zaľúbil pred desiatimi rokmi, bol by medzi
nami definitívne a celkom oprávnene koniec. Na tele ženy, celkom prirodzene,
čas zanechá stopy. A na duši muža nemôže? Veď ani moja žena sa so svojím telom
neponáhľala k plastickému chirurgovi, zato ja so svojou dušou som sa mal
prihlásiť na kurz sústredenia.
V tom období som sústredenie
vnímal ako súčasť otrepaných ezoterických blábolov, ktoré z času na čas niekto
vytiahne a pod nejakým novým názvom ich predostrie ako novinku. Sústredenie
bolo pre mňa niečo ako autogénny tréning, pri ktorom si človek nemusí ľahnúť.
Alebo ako joga, no nemusí sa pri nej cvičiť. Meditácia bez sedenia v jogínskej
pozícii. Magazín pre manažérov, ktorý mi jedného dňa manželka demonštratívne
predložila k raňajkám, zasa hlásal, že „sústrediť sa znamená bez predsudkov a s
láskou vnímať prítomný okamih“. Nič mi to nehovorilo, bolo mi to úplne cudzie –
presne ako piesok na pláži, z ktorého ľudia z nejakého nepochopiteľného dôvodu
stavajú tie smiešne hrady.
Keby šlo len o nás dvoch so ženou,
možno by som sa na ten kurz ani nedal. Ktovie. Lenže máme dcérku Emily a pre tú
by som bol ochotný ísť aj na kraj sveta, keby bola šanca, že tam ako rodina
budeme oveľa šťastnejší.
A tak som si na jeden štvrtkový
večer v januári dohodol schôdzku u kouča sústredenia. Keď som zazvonil pri
ťažkých dverách do jeho „ordinácie“, kde sme okrem iného mali pokecať, ako si
viem zadeliť čas, meškal som už dvadsaťpäť minút.
Kouč mal priestory na prízemí
prepychovo zrenovovanej historickej budovy v lepšej štvrti nášho mesta. Na jeho
reklamu som natrafil vo wellnesse istého päťhviezdičkového hotela. Cenník som
si našiel na internete. Ak je schopný zinkasovať taký balík za to, že človeka
naučí brať život hravejšie, azda len bude schopný povzniesť sa nad jeden
neskorý príchod. Veď ho má zaplatený, no nie? Tak som si myslel. Lenže na moje
zvonenie nik nereagoval.
Až do chvíle, kým mi ten relaxačný
guru odmietol otvoriť, som bol celkom pokojný, lebo na meškanie som mal vážny
dôvod. Som advokát, venujem sa trestnému právu – podvečer som ešte mal na súde
pojednávanie o vzatí do väzby. Zamestnanec môjho hlavného mandanta Dragana
Sergowicza si totiž popoludní v klenotníctve vyberal snubný prsteň. Akurát
namiesto plnej peňaženky mal pri sebe nabitý revolver. Keď sa mu ponúkané
šperky nepáčili, majiteľa klenotníctva tresol hlavňou po hlave. Lenže ten medzitým
tajne spustil alarm, takže keď na miesto dorazili kukláči, klenotník ležal na
zemi a chlap stojaci nad ním pri pohľade na namierené
samopaly ani nekládol odpor. Zbalili ho, previezli na
policajné prezídium a obratom informovali mňa i službukonajúceho sudcu.
Kedysi, ako študent práva, som bol
plný ideálov, stopercentne som schvaľoval, že taký hajzel si až do vytýčenia
pojednávania posedí vo vyšetrovacej väzbe a potom na pár rokov skončí za
mrežami.
Dnes, ako trestnému obhajcovi,
ktorý má bohaté skúsenosti s takými hajzlami, mi stačili dve hodinky a ten
debil bol vonku.
Na tréning sústredenia som teda
nemeškal len tak. Meškal som, lebo sa mi darí. A keby ten relaxačný cvok teraz
nerobil také drahoty a pustil ma dnu, vysvetlil by som mu, prečo sa mi tak
darí.
Ten mladík so sklonom
k ozbrojenému nakupovaniu mal dvadsaťpäť rokov a stále býval u
rodičov. Zatiaľ nemal záznam za ozbrojené trestné činy, len za drogy. V jeho
prípade nehrozilo, že ujde, že bude pokračovať v trestnej činnosti, ani že bude
ovplyvňovať svedkov. Mal silne vyvinutú tradičnú predstavu o rodine i o
manželstve, veď preto šiel do klenotníctva – odcudzením prsteňa chcel vyjadriť
odhodlanie vstúpiť do manželského zväzku.
Iste, klenotník v nemocnici a
zasahujúci policajti asi ťažko pochopia, že taký človek, taký násilník, sa ešte
v ten večer bude vyvaľovať doma na gauči a robiť si srandu zo štátu. Veď aj
moja vlastná žena má občas o mojej práci pochybnosti. Lenže mojou úlohou nie je
vysvetľovať ľuďom, ako funguje náš právny systém, mojou úlohou je tento systém
v súlade so zákonom využiť. Zarábam si tým, že pomáham zlým ľuďom. Bodka. Ide
mi to dokonale. Som vynikajúci obhajca a pracujem pre renomovanú advokátsku
kanceláriu. V meste má najlepšiu povesť. Klientom musím byť k dispozícii dvadsaťštyri
hodín sedem dní v týždni.
Jasné, že je to stresujúce. Nie
vždy sa to dá zosúladiť s rodinným životom. Veď preto teraz stojím pred dverami
toho psychológa. A psychológ neotvára... Pocítil som, ako mi tuhne šija.
Lenže mne ten stres aj niečo
prináša – služobné auto, obleky na mieru, drahé hodinky. Kedysi ma
symboly spoločenského postavenia nevzrušovali. Lenže keď ako
advokát zastupujete organizovaný zločin, bez statusových symbolov sa
nezaobídete. Minimálne zato, že advokát je statusovým symbolom svojho
mandanta.
Dostal som obrovskú kanceláriu,
dizajnový písací stôl a päťciferný mesačný plat pre rodinu – pre moju úžasnú
dcéru, moju fantastickú manželku a pre mňa.
Samozrejme, že štvorciferná suma
padne na splátku za dom. Žije v ňom úžasné dieťa, ktoré pre pracovné nasadenie
sotva vídam, a jeho fantastická matka, s ktorou sa pohádam vždy, keď ju vidím.
Som podráždený, že s manželkou sa nemôžem zhovárať o svojej práci, lebo ju
neznáša, a ona je zas podráždená, že sa musí celý deň starať o dieťa, hoci by
sa chcela vrátiť k svojmu serióznemu zamestnaniu – pred narodením Emily bola
vedúcou oddelenia v poisťovni. Ak je láska medzi dvoma ľuďmi nežná kvetina, tak
my sme tú našu pri presádzaní do veľkého rodinného kvetináča asi trocha
zanedbali. Aby som to zhrnul, žijeme si ako väčšina úspešných mladých rodín –
nahovno.
Mám si osvojiť, ako nastoliť
rovnováhu medzi prácou a rodinou, a keďže z nás dvoch som ja ten, čo má aj prácu,
aj rodinu, moja žena sa teda sústredí na mňa. Poslala ma k psychológovi, ale
ten neotvára. Debil. Šija mi stuhla už úplne, pri každom pohybe mi v nej
zaprašťalo.
Znova som zazvonil. Ťažké drevené
dvere boli čerstvo nalakované, prezrádzala to ich vôňa.
Konečne sa otvorili. Stál v nich
ten chlapík – akoby len čakal na to, že znova zazvoním. Bol trocha starší než
ja, mohol mať okolo päťdesiat.
„Mali ste prísť o dvadsať nula
nula,“ zvrtol sa na opätku a vzďaľoval sa po tmavej chodbe.
Nasledoval som ho do stroho
zariadenej pracovne s podstropným osvetlením.
Chlapík pôsobil asketicky. Na šľachovitom
tele nemal ani gram tuku. Takýmto týpkom by čokoládová torta nezamávala, ani
keby si ju šľahol rovno do žily. Zovňajšok pestovaný – sprané džínsy,
jednoduchá biela košeľa, hrubý pletený sveter, na bosých nohách papuče. Nijaké
hodinky, nijaké šperky.
Kontrast medzi nami ani nemohol
byť väčší. Ja som mal oblečený tmavomodrý oblek, bielu košeľu s manžetovými
gombíkmi, modro-striebornú kravatu s diamantovou ihlicou, na zápästí
breitlingy, na prste obrúčku, čierne ponožky a topánky na šnúrky.
Mal som na sebe viac kusov odevu,
než bolo nábytku v jeho pracovni. Dve kreslá, stôl. Regál s knihami, stolík s
nápojmi.
„Hej, tak sorry. Trčal som v
zápche.“ Mal som sto chutí zvrtnúť sa a odísť, veď ani nepozdravil. Keby som
bol zvedavý na výčitky, mohol som ísť rovno domov, manželka by ma nimi zahrnula
aj zadarmo. Lenže tá by okrem výčitiek urobila taký vietor, že by som si musel
zaplatiť najmenej ďalšie dva kurzy.
„Musel som ísť neplánovane na súd.
Ozbrojené prepadnutie s ublížením na zdraví. Nemohol som len tak...“ Čo toľko
táram? On je tu predsa doma. Mal by mi aspoň ponúknuť stoličku, nie? Alebo by
mohol niečo povedať. Lenže ten týpek sa na mňa len uprene díval. Taký pohľad
máva Emily, keď sa v lese zadíva na zaujímavého chrobáka. Lenže kým chrobák je
pri pohľade na príslušníka iného druhu paralyzovaný od strachu, u mňa sa
reflexne spúšťa táranie.
„Mohli by sme to trocha
urýchliť... za jedny prachy,“ pokúsil som sa napraviť spackaný úvod.
„Cesta sa neskráti len zato, že ju
prebehneme,“ znela odpoveď.
Sekretárky v našej firme majú
kávové šálky s takými citátmi. Lenže tento tu mi kávu ani neponúkol. Celé zle.
„Posaďte sa. Nedáte si čaj?“
No konečne. Sadol som si do
kresla. Vyzeralo, akoby dostalo cenu za nábytkový dizajn koncom sedemdesiatych
rokov minulého storočia – chrómovaná rúra potiahnutá hrubým hnedým menčestrom.
No na počudovanie bolo celkom pohodlné.
„Nemali by ste espreso?“
„Môže byť zelený?“
Ignoroval moju požiadavku a hneď
mi aj nalial zelený čaj zo sklenej kanvice. Povlak na skle nasvedčoval, že ju
používajú roky.
„Nech sa páči. Je vlažný.“
„Nuž, úprimne povediac, ani
neviem, či som tu správne...“ ozval som sa.
Kŕčovito som zvieral šálku. Dúfal
som, že ma preruší, no on len mlčal. Nedopovedaná veta ostala visieť v
priestore. A tam sa stretla s pohľadom kouča. Keď už bolo jasné, že nebudem
pokračovať, odpil si z čaju.
„Poznám vás tridsať minút, ale som
presvedčený, že by ste sa u mňa mohli mnohému naučiť.“
„Nemôžete ma poznať tridsať minút,
veď som u vás sotva tri minúty,“ ostrovtipne som poznamenal.
Kouč s nemalou provokatívnou
blahosklonnosťou odvetil: „Ale už ste tu mohli tridsať minút byť. Prvých dvadsaťpäť
minút ste zjavne strávili inak. Potom ste tri minúty prešľapovali pred dverami
a uvažovali, či máte zazvoniť aj druhý raz. Je to tak?“
„Ehm...“
„A keď ste sa konečne odhodlali
zazvoniť, za tri minúty som sa o vás dozvedel, že termíny, ktoré sa výnimočne
týkajú len vás, nepovažujete za záväzné, že vaše priority zásadne určujú
vonkajšie okolnosti, že ste presvedčený, že sa musíte ospravedlňovať pred úplne
cudzím človekom, že nedokážete mlčať, že nie ste schopný intuitívne reagovať na
situáciu, ktorá sa vymyká zaužívaným normám, že ste v totálnom zajatí zvyku.
Ako sa cítite?“
Uf, trafil klinec po hlavičke.
„Ak mi teraz ešte poviete, že
presne preto so mnou odmietate mať sex, budem sa cítiť ako doma,“ vyhŕkol som.
Skoro mu zabehol zelený čaj,
rozkašľal sa, no napokon sa schuti rozosmial.
Keď sa upokojil, podal mi ruku.
„Joschka Breitner, vitajte u mňa.“ Ľady sa prelomili.
„Tak prečo ste prišli?“ spýtal sa.
Zamyslel som sa.
Napadlo mi asi tisíc dôvodov, ale
vzápätí som si uvedomil, že ani jeden nie je ten pravý. Pred psychológom by
hádam človek mohol byť otvorený. A to, ako sa pán Breitner rozosmial, vo mne
vzbudilo sympatie. Lenže ja ešte nie som pripravený sa len tak mirnix-dirnix
zdôverovať s intímnymi detailmi zo života. Všimol si moje vnútorné rozpaky.
„Povedzte mi päť vecí, ktoré
súvisia s tým, že ste teraz tu.“
Zhlboka som sa nadýchol. A potom
som spustil.
„Deň má primálo hodín, neviem
vypnúť, som precitlivený, vystresovaný, manželka ma denervuje, dieťa sotva
vidím a chýba mi. A keď si naň nakoniec nájdem čas, v duchu som niekde inde.
Manželka si neváži moju prácu, moja práca si neváži mňa...“
„Neviete rátať?“
„Prosím?“
„Deväť z týchto piatich vecí sú typické
symptómy preťaženosti. Skúste opísať nejakú situáciu, v ktorej ste sa tak
cítili.“
Nad tým som nemusel vôbec dlho
rozmýšľať. Naposledy som sa cítil preťažený, keď som postával pred jeho
dverami. A rozpovedal som mu, aké myšlienky mi vírili hlavou.
Breitner prikyvoval. „Ako vravím,
nesmierne by vám prospelo, keby ste sa dokázali sústrediť.“
„Fajn, tak poďme na to.“
„Máte vôbec predstavu, čo je
sústredenie?“
„Nie, ale vy mi to iste za pár
hodín vysvetlíte. Za tie prachy...“
„Kým ste stáli pred dverami, prišli
ste na to aj sám, a zadarmo,“ zmierlivo odvetil.
„Myslím, že teraz som trocha
mimo...“
„A presne o to ide. Asi tri minúty
ste stáli pred dverami a uvažovali ste, či máte zazvoniť druhý raz. Koľko z
tých stoosemdesiatich sekúnd ste boli v myšlienkach mimo?“
„Pravdupovediac, asi
stosedemdesiat.“
„A kde ste boli?“
„V klenotníctve, na policajnom
prezídiu, v kancelárii, u mandanta, s dcérou, hádal som sa s manželkou.“
„Takže ste sa počas troch minút v
duchu nachádzali na šiestich miestach. A vnímali ste emócie, ktoré vo vás tie
miesta vyvolali. Pomohlo vám to?“
„Nie, ja...“
„A prečo ste to teda robili?“
spýtal sa s nefalšovaným záujmom.
„Len tak, nejako sa to prihodilo.“
Keby toto na súde povedal môj
mandant, okamžite by som mu zakázal ďalej sa vyjadrovať.
„Sústredenie prosto znamená, že sa
vám to neprihodí.“
„Aha. A mohli by ste mi to
vysvetliť presnejšie?“
„Je to prosté. Keď stojíte pred
dverami, stojte pred dverami. Keď sa hádate so ženou, hádajte sa so ženou. Ak
čakanie pred dverami využijete na to, aby ste sa v duchu hádali so ženou,
znamená to, že ste nesústredený.“
„A ako by to vyzeralo, keby som
čakal sústredene?“
„Normálne by ste stáli. Tri minúty
by ste nerobili nič. Zrazu by ste zistili, že sa svet nezrúti, ak budete len
tak stáť. Naopak, ak raz sekundu nebudete niečo hodnotiť, nebudete mať
negatívnu pachuť. Budete veci vnímať prirodzene, také ako sú. Svoj dych, vôňu
čerstvo natretého dreva, vietor vo vlasoch. Samého seba. A keď sám seba
prijmete vľúdne, po troch minútach z vás stres zaručene opadne.“
„Takže by som vlastne ani nebol
musel druhýkrát zazvoniť?“
„Vôbec ste nemuseli zazvoniť.
Celkom by stačilo, keby ste sa len tak bez akéhokoľvek zámeru postavili pred
dvere.“
Zrazu som mal pocit, že sa mi to
celkom pozdáva.
Napätie v šiji povolilo.
To som ešte netušil, že pán Breitner mi vzápätí
vnukne návod na prvú vraždu.
„Ak človek stále robí len to, čo
sa mu chce, nie je slobodný. Spútava ho predstava, že nikdy nemôže urobiť nič
iné. Slobodný je len ten, kto občas urobí aj to, čo sa mu nechce.“
Joschka Breitner: Predbiehame
pomaly –
kurz sústredenia pre manažérov
Joschka Breitner dolial čaj.
„Stres si väčšinou vyrábame sami,
lebo máme celkom zdeformovanú predstavu o slobode.“
„Aha.“
„Ak si niekto myslí, že sloboda
znamená robiť to, čo sa nám chce, sakramentsky sa mýli.“
„A v čom?“
„Človek má nutkanie ustavične
niečo robiť. To je hlavná príčina stresu, ktorý pociťujete. Stojíte
pred dverami a považujete za normálne, že v myšlienkach blúdite
kade-tade. Máte pocit, že vaša myseľ je slobodná! A to je hlavný problém – pochytať
myšlienky, keď sa rozbehnú. Ale vy nemusíte rozmýšľať, naopak, ak sa vám nechce,
tak nerozmýšľajte. Len vtedy je myseľ naozaj slobodná.“
„Nuž, veď môj deň nepozostáva len
zo samého rozmýšľania,“ opovážil som sa namietnuť. „Väčšinu problémov mi
spôsobuje to, čo robím.“
„A tam platí to isté. Až keď
presvedčíte sám seba, že nemusíte robiť, čo nechcete, až vtedy ste slobodný.“
Nemusím robiť, čo nechcem. Som
slobodný.
Neprejdú ani štyri mesiace a ja si
so všetkými dôsledkami doprajem presne túto slobodu. Doprajem si slobodu
nerobiť to, čo nechcem. Žiaľ, bude to spojené s tým, že obmedzím slobodu iného,
že mu vezmem život. No čo, veď kurz sústredenia nenavštevujem preto, aby som
zachránil svet, ale aby som zachránil sám seba.
Sústrediť sa neznamená „žiť a
nechať žiť“. Sústrediť sa znamená „žiť“! A takýto imperatív môže mať následky
pre tých, čo žijú nesústredene.
Moja prvá vražda ma ešte aj dnes
napĺňa radosťou najmä preto, že sa mi podarilo užiť si okamih bez hodnotenia a
s láskou. Presne tak, ako mi to hneď na prvej hodine vštepil môj mentálny kouč.
Moja prvá vražda bola celkom
spontánnym vyústením mojich potrieb, reakciou na daný okamih. Z tohto pohľadu
ju hodnotím ako mimoriadne vydarené cvičenie sústredenia. Nie pre toho druhého,
ale pre mňa určite.
Lenže keď som sedel v kresle u
pána Breitnera a popíjal druhú šálku čaju, nik ešte nebol mŕtvy. Veď zatiaľ som
si sem prišiel iba po radu, ako lepšie zvládať pracovný stres.
„Porozprávajte mi o svojej práci.
Ste advokát?“ zaujímal sa pán Breitner.
„Áno. Obhajca.“
„Vašou úlohou je zabezpečiť, aby
každý v tejto krajine, bez ohľadu na to, čo sa mu kladie za vinu, bol spravodlivo
súdený. To je nesmierne chvályhodné.“
„Kedysi som si to aj ja tak
predstavoval. Teda aspoň počas štúdia, ako koncipient, ale aj na začiatku profesionálnej
kariéry. Lenže pôsobenie obhajcu, žiaľ, vyzerá v skutočnosti úplne inak.“
„Ako?“
„Mojou úlohou je
zabezpečiť, aby hajzli vybŕdli z problémov, do ktorých sa
sami dostali. Z morálnej stránky to nie je ani zamak chvályhodné. Ale zato je
to nesmierne výnosné.“
Porozprával som mu, ako som hneď
po advokátskej skúške nastúpil do DED – advokátskej kancelárie Dresen,
Erkel a Dannwitz. DED bola stredne veľká advokátska kancelária špecializovaná
na hospodárske právo. Vrátane trestnoprávnych aspektov. Svorka seriózne
pôsobiacich kravaťákov, ktorí nerobia nič iné, len vymýšľajú nové a nové daňové
skrýše pre bohatých mandantov a starajú sa o tých, čo napriek všemožnému úsiliu
majú na krku trestné stíhanie za krátenie daní, hospodársku kriminalitu,
spreneveru alebo podvody vo veľkom štýle. Ak chcel nováčik hrať v tejto lige,
musel mať z oboch štátnic výbornú a okrem toho absolvovať viacero bezplatných
stáží. A ešte aj spomedzi tých, ktorí splnili všetky podmienky, vzali iba
jedného z desiatich. Dostať flek v DED hneď po druhej štátnici bolo asi také
nepravdepodobné, ako vyhrať v lote. Na mňa sa šťastie usmialo. Aspoň som si to
vtedy myslel.
„A dnes si to už nemyslíte?“
čudoval sa Joschka Breitner.
„Povedzme, že za tie roky sa veci
vyvinuli inak, než som pri nástupe očakával.“
„Tomu sa hovorí život. Čo sa teda
stalo?“
Stručne som mu opísal hlavné body
svojej kariéry – nehorázny nástupný plat i nehorázne pracovné nároky. Šesť a
pol dňa v týždni, štrnásť hodín denne. Okolo mňa samí chladní, otupení
karieristi, čo šliapali v koliesku ako škrečky za mrkvičkou – ibaže tu mrkvička
znamenala, že človek sa stane partnerom.
Viem, o čom hovorím. Bol som
jedným z nich. Mojím prvým mandantom bol chlapík, ktorého kancelária ešte
nikdy nezastupovala. Nováčikovi pridelili nováčika. Volal sa
Dragan Sergowicz, ale jeho meno som pred Breitnerom nespomenul. Len som sa
zmienil, že bol „nedôveryhodný“, čo vzhľadom na Draganove kšefty bola veľmi
mierna formulácia. Červené svetlá nad vchodmi do jeho „podnikov“ žiarili
jasnejšie ako radar, ktorý vás odbleskne, keď prechádzate stotridsiatkou cez
obytnú štvrť.
Lenže Draganovi sa ekonomicky
darilo, navyše sa zaňho prihovorili viacerí „seriózni“ mandanti DED, ktorí mu
mali byť za čo vďační.
Na našom prvom stretnutí Dragan
vyhlásil, že ide o krátenie daní. Nevravím, že na tom nebolo niečo pravdy, ale
v návrhu štátneho zástupcu sa hovorilo niečo iné. Dragan v skutočnosti surovo
zbil pracovníka daňového úradu, až tak, že ho museli odviezť do nemocnice. Pre
pár neopatrných otázok. Keď sa daňovák natoľko zotavil, že mohol začať prijímať
pevnú stravu a podať trestné oznámenie, napodiv sa nedokázal rozpamätať ani na
podozrenie z krátenia daní, ani na Draganovu návštevu. Vyšetrovateľovi povedal,
že sa pošmykol na schodoch.
V nasledujúcich rokoch sa ešte
niekoľkokrát ukázalo, že Draganove päste fungujú efektívnejšie ako moje
štátnice.
Dragan nebol len surový pasák, ale
aj drogový díler a priekupník so zbraňami. Keď sme sa zoznámili, svoje kšefty
neveľmi úspešne kamufloval viacerými pololegálnymi obchodnými spoločnosťami.
Hoci môj zamestnávateľ si pojem serióznosť vykladal pomerne veľkoryso, taký
mandant ako Dragan mu smrdel – prinášal firme veľa peňazí, ale rozhodne sa ním
nechválili.
To však uhladeným partnerom našej
kancelárie nebránilo, aby ma zasvätili do všetkých finančných trikov, ktoré som
neskôr fakturoval Draganovi.
Dragan sa stal mojou prvou
profesionálnou výzvou. Ambiciózne som sa vrhol do modernizovania jeho
podnikateľského portfólia, usiloval som sa udržiavať jeho aktivity mimo
hľadáčika štátneho zastupiteľstva. Hlavné príjmy mal naďalej z drog, zbraní a
prostitúcie, ale ja som ich dôsledne prepieral cez špedičné firmy, franšízy a
rôzne maloobchodné prevádzky, v ktorých som mu získal podiely. Naučil som ho
kasírovať prachy z európskych dotácií na neexistujúce baklažánové plantáže v
Bulharsku a ukázal som mu, že obchod s emisnými kvótami je rovnako výnosný ako
drogy, akurát pri ňom nikomu netreba lámať kosti. Navyše sa obe aktivity tešia
podpore štátu. Za pár rokov sa mi podarilo zlepšiť Draganov imidž na verejnosti
– zo surového dílera a pasáka sa stal ako-tak akceptovateľný podnikateľ.
Usiloval som sa doviesť do
dokonalosti všetko, čo ma na univerzite nenaučili – „ovplyvňovať“ svedkov,
„krotiť“ štátnych zástupcov, „brzdiť“ spolupracovníkov. Inými slovami,
presviedčať ľudí.
„A viete, prečo som to robil?“
spýtal som sa Breitnera.
„Povedzte mi!“
„Zo začiatku preto, lebo som to
mal v náplni práce. Nie som zlý človek, fakt nie, som skôr bojazlivý, nudný.
Mám vyvinutý zmysel pre povinnosť – zmysel pre povinnosť je moja najhoršia
vlastnosť. Veľmi dobre viem, že systém, ktorý pomáham utvárať, nie je dobrý.
Pre iných ani pre mňa. Systém, ktorý odmeňuje násilie, nespravodlivosť a
podvody, v ktorom sú láska, spravodlivosť a pravda negatívne hodnoty, predsa
nemôže byť dobrý. Napriek tomu ja som mohol ostať dobrý. Prinajmenšom v tomto
systéme. Zmysel pre povinnosť ma celé roky nútil robiť všetko preto, aby systém
fungoval. A pritom som nezbadal, ako sa z premianta pomaličky stáva vypečený
mafiánsky advokát.“
Časom som objavil pôžitok z toho,
ako dokonale ovládam remeslo. Lenže perfekcionizmus nie je všetko. Zachrániť
mandantovi krk zvládne aj priemerný advokát. Ale to na veci nič nemení. Dragan
ani v najdrahšom obleku nebude seriózny podnikateľ. Je to hnusný násilník a
vždy ním aj ostane.
Vďaka advokátskej mlčanlivosti som
si od neho vypočul viac hrôzostrašných ohavností než spovedník Charlesa
Mansona. Ja sám som na jeho konkurentov a možných svedkov jeho zločinov vylial
vedrá sračiek a ešte som sa čudoval, že začínam smrdieť. Totiž, ja by som si to
ani nebol všimol, ale moja žena má až nepríjemne dobrý čuch. Ona napokon
vyhlásila, že takto ďalej nemôžem žiť. Ona!
„Dýchanie je spojivom medzi telom a dušou. Kým žijeme, dýchame. Kým dýchame, žijeme. Dych je naším útočiskom. Ak sa sústredíme na dýchanie, sústreďujeme sa na spojenie tela a duše. Dýchaním môžeme znížiť vplyv negatívnych emócií na telo i na dušu.“
Joschka Breitner: Predbiehame
pomaly –
kurz sústredenia pre manažérov
Zveril som sa Joschkovi
Breitnerovi s obavou, ktorá už hraničila s istotou – paradoxne, práve vďaka
úspechom pri zastupovaní „smradľavého“ mandanta sa nikdy nestanem partnerom v
advokátskej kancelárii DED. Stal sa zo mňa „smradľavý“ advokát. Hoci úspešný
„smradľavý“ advokát, lenže zo „smradľavých“ advokátov sa nestávajú partneri.
Stačilo začať o tom hovoriť a
dostavil sa zrýchlený dych, bolesť žalúdka, stuhnutosť šije.
„Kedy ste prvý raz zistili, že sa
vám zmenil rebríček hodnôt?“
Na chvíľu som sa zamyslel, vzápätí
som si spomenul na kľúčovú scénu.
„Raz uprostred noci. Emily bola
ešte maličká, mala sotva dva mesiace. Prirodzene, ešte nespala celú noc, od
začiatku sme jej dávali piť z fľašky, takže sme sa s manželkou mohli v noci
striedať. Ako zvyčajne mal som za sebou rušný deň, ale na tie nočné chvíle som
sa tešil. Sám, v tichu s dcérkou v detskej izbičke, to bol zrazu iný, pokojný
svet... No a raz v noci, malá si práve odgrgla a niečo si bľabotala, som ju
taký vyčerpaný vzal na ruky a začal som je rozprávať, aký je svet krásny. Zrazu
som si zdesene uvedomil, že rozprávam o svete, aký si pamätám z detstva. Že to
nie je svet, v ktorom žijem.“
Breitner chvíľu prikyvoval, potom
sa spýtal: „A prečo sa tak týrate? Pre peniaze?“
Zamyslel som sa. Nie, rozhodne by
som nepovedal, že práve peniaze ma v mojej práci najväčšmi priťahujú.
„Mám rád to, čo viem robiť. Ale
nenávidím tých, pre ktorých to robím.“
„Ako sa to prejavuje?“
„Láska? Alebo nenávisť?“
„Ku mne vás priviedlo čo?“
„Nenávisť.“
„No vidíte. Takže ako sa u vás
fyzicky prejavuje?“
„Stuhne mi šija, rozbolí ma
žalúdok, lapám dych...“
„Tak teda dnešné sedenie ukončíme
cvičením na prehĺbenie dýchania.“
Odložil šálku, pocvičil prstami,
svižne sa postavil. Skepticky som ho nasledoval. Naozaj mi chce ukázať, ako sa
správnym dýchaním zbavím stresu zo psychopatického zločinca a netolerantnej
manželky?
„Vzpriamene sa postavte,
narovnajte chrbát, vypnite hruď, nohy rozkročte na šírku pliec. Mierne pokrčte
kolená.“
Ukázal mi to, napodobnil som ho.
Nič.
„A teraz?“
„Dýchate?“
„Iste, už štyridsaťdva rokov.“
„Tak sa sústreďte len na dýchanie.
Kde v tele cítite dych?“
„Cítim ho v...“
Skočil mi do reči. „To je rečnícka
otázka. Na tomto cviku je najlepšie, že je úplne jedno, kde dych cítite. Dôležité
je, že si ho uvedomujete. Nemusíte odpovedať mne, ale sebe. Ide len a len o to,
aby ste pocítili, že vo vašom tele sa môžu diať príjemné veci. Dýchanie je
príčinou a dôkazom, že žijete. A to je zázrak. Nemyslím špeciálne vo vašom
prípade, ale všeobecne. Dýchanie je spojenie medzi telom a dušou. Tak čo, kde
ho cítite?“
Mlčky som sa usiloval pocítiť
vlastný dych.
„Kde ho cítite pri výdychu?“ Zasa
som mlčal.
„A teraz skúste pocítiť vlastné
telo ako celok.“ Dýchal som a preciťoval. Otravné blbosti.
„Takže toto je to slávne
sústredenie?“ pokúsil som sa to ukončiť.
„Ak sa sústreďujete na dýchanie,
je to sústredenie.
Áno.“
„A vy tvrdíte, že dýchaním zmením
tých debilov okolo seba?“ spýtal som sa.
„Nie. Dýchaním len zmeníte svoju
reakciu na tých debilov.“
„Ale oni nezmiznú?“
„Nie, len prestanú mať vplyv na
vaše pocity. Ešte stále máte zrýchlený dych, stuhnutú šiju, bolí vás žalúdok?“
Ponoril som sa do svojho vnútra.
Zvláštne – bolo to preč!
„Je to preč,“ odvetil som.
„Fajn – nabudúce, keď vás vytočí
manželka alebo sa vám zdvihne žalúdok z niektorého mandanta, odíďte na záchod,
predýchajte to.“
„Na záchod? Ale veď tam...“
„Dýchať môžete aj ústami. Ide o
to, aby ste okolo seba mali chránený priestor. Trikrát sa zhlboka nadýchnete,
ponoríte sa do svojho vnútra, a zrýchlené dýchanie je preč. Uľaví sa vám. Každý
problém sa vám bude zdať jednoduchší. Na dnešok teda končíme?“
„Fajn. Tak o týždeň v rovnakom
čase?“
„Nie. O týždeň presne.“
Nevravím, že Joschka Breitner v
niečom nemal pravdu. Šija sa mi uvoľnila. Aspoň to. A odvtedy sme sa stretávali
každý štvrtok. Okolo ôsmej. Ale väčšinou neskôr.
Vypočujte si úryvok, z knihy číta Robo Roth.
O autorovi:
Karsten Dusse vyštudoval právo a roky pôsobil ako tvorca nemeckých televíznych formátov. Za mnohé z nich získal ocenenia a bol nominovaný na prestížnu televíznu cenu Grimme-Preis. Známy je z účinkovania v komediálnych programoch nemeckej televízie (Freitag Nacht News, Anke Late Night) aj v reláciách verejnoprávneho rozhlasu. Okrem literatúry faktu je tiež autorom satirických detektívok s prvkami čierneho humoru. Sústreď sa na vraždu je prvý diel trilógie, ktorý sa stal v Nemecku bestsellerom a pripravuje sa jeho filmové spracovanie.